top of page
Search
  • Writer's pictureAndrea Báťková

Všetky farby jazyka: Nepresnosť generického maskulína

Jazyk netvoria len naše slová, ale aj vnímanie. Ako rozmýšľame a opisujeme veci okolo nás. Zahŕňa v sebe kultúru, históriu a zvyklosti. Ovplyvňuje aj vnímanie farieb. Kým my si pod zelenou predstavíme sýtu zelenú farbu jarnej trávy, na severe si predstavia neónovo jasnú zelenú polárnej žiary.


Občas si farba vyžaduje jasné pomenovanie. Napríklad, keď ideme maľovať obývačku. Z paletky si vyberieme pastelovú žltú, ktorá bude esteticky dopĺňať cyklámenovú farbu koberca. Do predajne pošleme svoju známu. Dáme jej kúpiť žltú, alebo pastelovo žltú? Spoľahneme sa na to, že si známa predstaví rovnakú farbu? Ak nechceme skončiť s krikľavou stenou a ešte krikľavejším kobercom, vyjadríme sa jasne.


Podobný princíp platí aj pri opise ľudí. Predstavme si skupinu ľudí zloženú zo žien a mužov ako šedú farbu. Rozdeľme teraz šedú na dve farby – bielu a čiernu. Čierna označuje ženy a biela mužov. Prídeme na predstavenie a pred nami sedí presná stovka ľudí. Táto stovka je zložená z 50 žien a 50 mužov. Akú farbu by predstavovalo publikum na základe nášho princípu? Mohli by sme ju nazvať buď šedou alebo kombináciou bielej a čiernej. Čo v prípade publika, ktoré sa skladá zo 70 mužov a 30 žien? Mohli by sme ho označiť úplne rovnako. To isté označenie platí aj pri publiku, ktoré sa skladá z 95 žien a 5 mužov.


Aké zloženie publika si predstavíme pod šedou farbou? V zásade to môže byť akýkoľvek pomer žien a mužov. Čo si ale predstavíme pod čiernou? Logicky to, že publikum je čisto ženské. Rovnako si predstavíme biele publikum ako čisto mužské.


Teraz si predstavme situáciu, keď nám oznámia, že naše publikum bude biele. Nie šedé, nie kombinované, ale biele. Svoje predstavenie by sme prispôsobili bielemu publiku. Je pre nás dôležité, aby sme naň zapôsobili. Nastal čas predstavenia, odtiahla sa opona a my tam stojíme v šoku. Publikum je totiž čierne.


Ovládne nás stres. Pripravovali sme sa na biele publikum, a zrazu pred nami sedí čierne. Ako sa asi budú tváriť, keď ich oslovíme úplne opačnou farbou? Dokonca aj farboslepí ľudia vedia rozoznať bielu od čiernej. Pravdepodobne pre nich vyznieme úplne absurdne a na naše predstavenie už neprídu.


Táto situácia je však v realite tak bežná, že nám to už nepríde zvláštne. Označenie čierneho (ženského) publika bielou farbou (mužským tvarom) nazývame generické maskulínum. Prečo sa nám to v spojitosti s farbami zdá absurdné, ale v každodennom živote si to ani neuvedomíme? Pretože je to zvyklosť a pozostatok našej histórie. Jazyk tieto prvky len odráža. Keďže v minulosti bola spoločnosť ovládaná prevažne mužmi, svet a aj jazyk sa prispôsobili tomuto štandardu. V našom prípade – bielej farbe.


Na farbách sme ale jednoducho vyvrátili argument, že „pod bielou rozumieme automaticky šedé, či čierne“. Keď ideme do predajne s farbami a vypýtame si bielu, asi ťažko by sme sa obhájili, že tým myslíme čiernu.


Presnosť je v preklade esenciálna. Jazyk by mal realitu odrážať, nie ju skresľovať. Najmä v písanom texte, keď tú realitu prenášame na úroveň fantázie. Má si osoba čítajúca náš text predstaviť zelenú farbu jarnej trávy alebo neónovo zelenú, ktorá sa ligoce na nočnej oblohe?


268 views0 comments

Recent Posts

See All
bottom of page